Piráti z Karibiku: s nafukovačkou na konci sveta
Nikdy som vo fyzike nejak neexcelovala, a to je ešte celkom eufemistický výrok. Doteraz si pamätám slovnú úlohu, ktorou mi učiteľ pred tabuľou zasadil smrtiacu ranu. Znela: Plavec sa začína topiť. Použi Archimedov zákon a navrhni, čo má robiť, aby sa neutopil, než k nemu dorazí pomoc. Odpovedala som, aby nabudúce radšej plával s nafukovacím lehátkom a nepreceňoval tak svoje sily. Čo vám budem hovoriť, fyzikár moju invenciu neocenil a naparil mi čistokrvnú guľu.
„Turazová, čo robíte pri tom okne?“- „Opaľujem sa, pán učiteľ.“- „Za päť, cez sklo sa opaľovať nedá.“
Spomenula som si na to preto, že už nejakú dobu trvajúce horúce dni si žiadajú chvíle preváľané pri vode. A neoddeliteľnou súčasťou každých takých vodných radovánok, či už na dovolenke pri mori, pri bazéne alebo pri rybníku, sú práve nafukovačky. Nikto už dávno nemachruje ako Mitch Buchannon, že prepláva celý oceán tam a späť s červeným mini plaváčikom a stále viac a viac si užívame pohodlie a často aj pozornosť s neprehliadnuteľným relaxačným doplnkom. 
Plameniačik môj strážniček, opatruj mi moju dušičku.
Pre mňa je zháňanie nafukovacieho čohosi starosť číslo jedna – mám totiž panický strach z mora. To sa na bývalú akvabelu skvelo hodí. Môže za to tatko, ktorý ma raz vzal na šliapadle na výlet za bójky a potom mi ušiel a nechal ma tam na chrbte nehybnú kričať ako pavián. Myslel si, že to bude sranda a to aj bola, pre široké okolie. A taktiež za to môže Titanic a vôbec ďalšie obrie predmety, ktoré sa povaľujú na dne akoby nič. A Čeľuste… no, je toho veľa. 
Hláška “Jack, ja letím.” má zrazu iný rozmer.
Už som si vďaka internetu diagnostikovala talasofóbiu, aequorofóbiu a akrofóbiu a vy mne zrejme už aj hypochondriu. Ale keď je to more také veľké a hlboké! Je tak hlboké asi ako sto futbalových ihrísk, a to už je celkom dosť. A je tak veľké, že nevidíte koniec. Ako ja hovorím, never ničomu, čo sa tvári ako tichá voda a potom to vyhodí tridsaťmetrovú vlnu alebo to schováva žraloky a morské úhory. 
Ak chceš pusu, tak si po ňu musíš doplávať.
Nenechajte sa ale zmýliť, k moru jazdím. Môj chlapec sa o tomto mojom výmysle dozvedel, až keď sme stáli na pláži a ja som si cez päť hodín močila palce na nohách a mala výraz ako pri zápche. Vzhľadom na to, že prímorské letovisko je jeho prirodzeným teritóriom, aplikuje na mňa každoročne aquaterapiu. Prebieha to tak, že odpláva ďaleko na šíre more (asi tak 10 metrov) a potom ma vábi. Ja pod prísľubom zmrzliny plávam naznak so zavretými očami, fňukám a divoko kopem nohami. Potom sa ho dotknem a rovnakým spôsobom plávam späť. So mnou si proste človek dovolenku užije… Vďakabohu pre mňa sa vrátila táto ľahko infantilná móda nafukovačiek. S nafukovačkou je to ako s vankúšom a duchmi pod posteľou. Keď cez ňu nič nekuká, ste v bezpečí a môžete križovať oceány ako starý morský vlk. Nie je to už ale dávno len o pohodlí alebo a pocite istoty. V dnešnej dobe môžete s nafukovačkou aj celkom dobre zamachrovať. Kam sa hrabú nudné obdĺžniky alebo kosatky, na ktoré bolo zaboha nemožné sa vyškriabať. Teraz si môžete obstarať celú zoologickú záhradu vrátane zvierať, ktoré existujú niekde v galaxii ďaleko odtiaľto. Alebo môžete ako ja dávať príkazy posádke z obrieho donutu a ešte mať vedľa seba položený drink. Tak si získate rešpekt aj bez papagája na ramene. ;-) 
Ja to vidím tento rok jednoznačne takto. Ako morská víla síce vyzerať nebudem, ale bude mi hej. A aby sme sa na to leto správne naladili…